Pamätám dobu, kedy sa svet zrútil pod vlastnou váhou. Keď sme sa my, nazývaní "mestská kaviareň" snažili argumentami krotiť internetových masturbátorov, ktorí sa búrili proti akejkoľvek vakcíne, ktorá prišla na trh.
Konšpirácie boli rôzne, od obvinení farmaceutických gigantov z túžby zotročiť svet, až po akési mikročipy, ktorými chcela hŕstka mocných spraviť z populácie poslušné zombie.Bolo to koncom druhého roka krízy, ktorá mocnými klepetami zovrela svet a nedala mu astmaticky vydýchnuť. Bol som ešte mladý chalan z filozofickej fakulty a každý deň som online súbojom venoval niekoľko hodín. Potom som si vyčerpaný líhal do perín, a dlho nemohol zaspať. Svet bol v sračkách a na kolenách. Vakcín sa nedostávalo, a politici malých štátov bez vplyvu museli žobrať od väčších hráčov aspoň nejaké zásoby. Tak ako my. V čom sme však boli bezkonkurenčne najlepší v európe, bola konšpiračná scéna. Sústruhári, poľovníci, mafoši a futbalisti, ale neskôr aj naše mamy a dedovia, tí všetci mali svoj online názor na široký diapazón scenárov, prečo je svet tam, kde je. Ako malá krajina na bývalom okraji východu a západu, zasekli sme sa v novej forme studenej vojny. Vakcínovej. Na jar toho roku sa totiž objavil Sputnik, čudesná vakcína bez požehnania Únie, pomenovaná príliš okato po prvom vesmírnom údere, ktorý dakedy Sovieti zasadili egu západu. Pamätám, ako sa už beztak rozdelená spoločnosť rozdelila ešte viac na tých, ktorí boli nadšení, a tých, ktorí verili v ruské mikročipy plávajúce v malinkých injekciách. Napriek tomu sa vačšina populácie ruským Sputnikom ihneď zaočkovala, a krajina začala pomaly veriť, že do týždňa pliaga pominie. Veď Žiguli a Sojuzy fungovali desaťročia. Sovietska veda nemôže byť predsa zlá. V ten osudný večer sme s kamošmi mali svoje obvyklé piatkové virtuálne pivo, keď sa u Mira, ktorého mama sa zaočkovala Sputnikom v obývačke strhla mela. Mirova mama práve niesla synovi koláče, keď ju prehlo, zaručala ako lokomotíva a zaborila zuby pred našimi očami do MIrovho krku. Doteraz pamätám na monitor plný Mirovej karmínovej krvi.V ten týždeň sa väčšina dôchodcov zmenila na Hryzákov. Zaútočili rýchlo a tvrdo. Slintajúc a breptajúc čosi v azbuke premieňali svojich synov a vnukov na svoj obraz. Akýsi vedec v krvi Hryzáka objavil nanobotov, ktorí dokázali D.N.A vakcinovaného človeka zmeniť za pár hodín v poslušného ruského biorobota. Bola to nedeľa, 16. apríla, keď na východ Slovenska vtrhli prvé ruské tanky. Opäť. V bázni sme spoza svojich domácich barikád sledovali, ako sa Hryzáci zaradili po ich boku a hrkotali ulicami smerom na západ. Už po druhý krát. Tak sme v roku 2022 všetci na vlastnej koži pochopili, prečo rusi tak ochotne venovali milióny vakcín svojim východným susedom. Akási šedá politická klika v Kremli tento krok plánovala desaťročia. Od potupného návratu vojsk do vlasti, keď museli v rámci perstrojky ustúpiť od svojich dobyvateľských ambícií. Starého psa však nezmeníš, a ruská mašinéria sa po dlhých prípravách konečne rozbehla naplno. My mladí, sme to prirodzene poznali len zo školy a z kníh. Tí hlúpejší z nás vítali tanky na uliciach ako svojich dávno stratených bratov, keď však ich kosti drvili ruské Armaty a Hryzácke tesáky striekali červenú, rýchlo pochopili aj naši rusofili.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
