Niečo nám všetkým je

Autor: Andrej Csino | 31.3.2020 o 20:56 | (upravené 1.4.2020 o 8:26) Karma článku: 4,25 | Prečítané:  644x

Dlho a úspešne sme sa vyhýbali kontaktu, robili všetky možné opatrenia, len aby sme neskončili s červenými očami, ťažko dýchajúc a s rýchlo tlčúcim srdcom. Chvíľu to bolo celkom ľahké. Veľa sme pracovali. Presúvali sa.

Smiali sa. Striedali veci, miesta a ľudí ako sa nám práve zachcelo. Keď sme si chceli vydýchnuť, poslali sme človeka preč, alebo on sám odišiel. Vedeli sme si vytvoriť priestor. No a čo, že sme fungovali automaticky. Vždy bolo kam ísť, vypariť sa, zovrieť niekoho v náručí, alebo si od stereotypu oddýchnuť v náručí niekoho utajeného. Naše individuálne cestičky sa vinuli mestom a nami samými, ako korene mohutného stromu, živeného našimi potrebami, snami a dlho skrývanými túžbami.

Boli sme zdraví, teda sme si to o sebe aspoň mysleli. To podstatné sme však často nechávali za sebou, doma, zamknuté v bytoch, izbách, pelechoch a skriniach. V kultúre unikania pred inými, pred sebou samým, sme sa odlúčili, často odcudzili, skutočnú blízkosť nebolo ťažké nahradiť vecami, udalosťami, krátkymi výmenami. Tie však nestačili na to, aby zaliali korene našich vnútorných stromov.

Niektorí hovoria o bohu, ako sa naštval a zoslal na nás pohromu. Iní hovoria o vykúpení z prázdnoty sterilnej existencie, ktorú sme si sami naordinovali. Pretože sme zabudli na to, aké je to byť šťastný sám so sebou, alebo s ľuďmi, ktorých sme si dakedy zvolili za svojich soulmates.
O čo viac sme sa kdesi tam vonku, mimo našich teplých pelechov voňajúcich po slepačej polievke odcudzovali, o to vážnejšie sme sa teraz nakazili okamžitou blízkosťou.

Zrazu sme zavretí sami so sebou, s blízkymi, delíme sa znova po rokoch o teplo, ktoré máme, a možno aj nemáme radi. Nakazili sme sa akútnou blízkosťou, a nevieme si s tým rady. Čo je pevné, zažíva znovuzrodenie. Čo je chabé, trasie v základoch všetkými stenami. Kašlali by sme na seba navzájom..ale nemôžeme. Pretože sme spolu zavretí. Zisťujeme, že vlastne žijeme so smutnými cudzincami, alebo objavujeme akí perfektní sú vlastne tí cudzinci vedľa nás. Znova sa veľa rozprávame. Skajpujeme. Potajomky četujeme. Krásne sa hádame. Umývame si navzájom vlasy, striháme si brady, ochutnávame svoje jedlá, píšeme si vyznania, a neustále čosi upratujeme. Upratujeme v sebe ako jednotlivci, upratujeme v sebe ako spoločnosť, upratujeme svoje duše a telá. Nosíme rúška, aby sme sa oddelili, ale nepomáha to.

Zdá sa, že nám naozaj niečo je. Niekto nám vzal všetky lacné hračky na splátky, a do stredu našich obydlí postavil veľké zrkadlá, Kubrikove monolity, ktoré nám majú pripomenúť kto sme, kde sme a či sme tam správne. Zase sa spoznávame, (ach tie božské večery s prefektným cudzincom v strede našej lízovanej kuchyne!), alebo sa definitívne opúšťame, pretože nútené terárium ukazuje čistú pravdu.

Maľujeme, milujeme, píšeme a hromžíme. Niektorí sa idú zblázniť. Iným znova blkocú už dávno iba tlejúce srdcia. Objavujeme sa, ubližujeme si, opúšťame sa, opäť sa zamilovávame. Niekto chce umrieť a niekto je TAK šťastný.

Niečo nám všetkým je.

A keď tak po rokoch vidím tvoje žiariace oči, zdá sa mi,
že som to tiež chytil.

A moje protilátky?
Tie proti tebe nič nezmôžu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: USA horia, prezident hovorí o streľbe do ľudí

Čo sa deje v Spojených štátoch a čo protesty spustilo.

Komentár Petra Schutza

Matovičov poklad je iluzórny

Otváranie sa von je predsa len spornejšia káva ako dovnútra.


Už ste čítali?